Kto by bol povedal, že človek potrebuje až núdzový a karanténny stav, aby sa konečne dokopal k niektorým veciam. Ako napríklad písanie. Čítanie. Leňošenie v posteli. Upratovanie. Trávenie času s rodičmi. Trávenie času na záhrade a na chate. Najlepšie aj so psom. Fotenie pre radosť. Dokonca aj vymaľovávanie.
Už je to nejaký čas odvtedy, čo som mala celé týždne len pre seba a pre svoje introvertné aktivity a asi som si ani neuvedomovala, ako mi chýbali.
Veľmi veľa vecí sa zmenilo od maturity. Až mi to príde neuveriteľné, keďže to nebolo tak dávno, na druhú stranu mi to však príde ako celá večnosť.
V prvom rade som sa nedostala na školu, na ktorú som chcela. Na prekladateľstvo. V tom čase som mala pocit, že som pre to urobila všetko, čo bolo v mojich silách. Pravdou je, že som sa snažila, ale mohla som sa začať snažiť aj oveľa skôr a pracovať na svojich jazykových zručnostiach dlhodobo. V každom prípade ma zasiahlo obrovské sklamanie, keď to nevyšlo. O to bolo väčšie, že to niektorí ľudia nevedeli pochopiť a snažili sa ma všemožne natlačiť do svojho obrázku o tom, čo by som mala študovať.
Nakoniec študujem psychológiu. A som za to rada. Dokonca som presvedčená, že to bola aj lepšia voľba pre mňa ako prekladateľstvo a "malo to takto byť". Samozrejme, prvý rok som sa nevyhla pochybnostiam, ktoré do mňa ale opäť vkladali predovšetkým druhí ľudia. Občas stále premýšľam nad tým, čo budem po škole robiť. Ako bude vyzerať moja práca. Niektorí dokonca hovoria, že psychológiu sa neoplatí študovať. Určitá oblasť psychológie zaujíma väčšinu ľudí, ale nie je to dôvod na päťročné štúdium. Psychológia je hobby. Dovolím si však oponovať. Už druhý rok ju študujem a k väčšine vecí by som sa sama a do hĺbky nikdy nedostala. Ale nie je to len o tom. Dnes už viem, že je lepšie robiť veci, ktoré človeka bavia ako tráviť čas niečím, čo pre človeka nemá žiadny vnútorný význam. Tak ja vnímam psychológiu.
Od maturity som upustila rovnako od kníh ako aj od písania. Neprestala som čítať úplne, ale pár kníh do roka sa veľmi ako pravidelné čítanie neráta. A aj pre tých pár kníh, ku ktorým som sa dostala, som sa nevedela nadchnúť. Akoby ma prestali baviť rovnaké tínedžerské príbehy písané na rôzne spôsoby. Často sa pozerám na svoju plnú knižnicu a nadávam si v duchu za to, že som si veľmi naivne myslela, že ma tento žáner bude baviť minimálne najbližších desať rokov. Zjavne to tak nefunguje. Ale nemôžem povedať, že ma ten žáner prestal baviť úplne. Tento rok (a kúsok z minulého) som narazila na niekoľko (tínedžerských) kníh, pri ktorých sa moje nadšenie pre čítanie opäť vrátilo a nevedela som sa od knihy odtrhnúť. A bol to naozaj dobrý pocit, ponoriť sa do iného príbehu než do svojho života. Spolu s tým sa prebudila aj moja túžba po písaní, avšak tá je ešte len v zárodkoch. Aj to je ale dobré znamenie.
Zato sa moje záujmy presunuli od kníh k rastlinám. Je to naozaj divné, pretože som rastliny nemala v nejakej obľube. Okrem orchideí a kaktusov, priznávam. Myslím, že to odštartovali riasoguľky. Kúpila som si pred vyše rokom dve. Dnes už mám doma dve akváriá a riasoguliek dokopy sedem. Okrem iného tiež veľkú monsteru, pri ktorej sa teším z každého nového listu. V radare mám minimálne ďalších desať rastliniek, ktoré si jedného dňa chcem kúpiť. Asi aj psychologického hľadiska sa jedná o obsesiu.
Ďalšou mojou závislosťou sa stala snaha o zlepšenie môjho osobného dopadu na životné prostredie a elimináciu zbytočného odpadu, ktorý tvorím. V preklade to znamená, že do svojho života (a do života svojich rodičov) neustále zavádzam nové zvyky a ekologickejšie produkty, z čoho sú už občas otrávení. Stalo sa to pre mňa veľmi dôležité, najmä odvtedy, čo som robila dobrovoľníčku na festivale Pohoda a pomáhali sme tam separovať odpad. Bolo to extrémne vyčerpávajúce, ale doposiaľ to bol asi jeden z mojich najlepších zážitkov a skúseností, ktoré vo veľkej miere ovplyvnili môj život a moje zmýšľanie. Ale viac o tom možno inokedy.
Pred dvomi rokmi som v článku spomínala svoje obavy, aké to bude po strednej škole. Rozhodne sa ukázalo, že človek nemôže lipieť na ľuďoch len preto, lebo nás spája spoločná minulosť. Musela som pochopiť, že musím nechať niektorých ľudí odísť z môjho života a niektorých brať takých, akí sú a že sa náš vzťah už nezlepší bez ohľadu na to, ako veľmi by som to chcela. Na druhú stranu však vstúpil do môjho života človek, ktorému som sa nebála po mesiaci zdôveriť s vecami, o ktorých som nepovedala ani dlhoročnej kamarátke. A povedala by som, že bez niektorých ľudí sa mi dokonca aj ľahšie dýcha.
Ani zďaleka nie je všetko také, aké by som chcela, aby to bolo. Mám v hlave milión predstáv, ktoré by som chcela, aby sa uskutočnili. Ale som tiež spokojná. Pretože robím to, čo ma baví a napĺňa a robím to pre seba a nie pre druhých. A to je podľa mňa najdôležitejšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára