"Čo robíš ty pre planétu?"
"Separujem predsa odpad. O to ide, nie?"
Už keď som sa hlásila na vysokú školu som vedela, že by som sa chcela zúčastniť dobrovoľníckeho projektu na festivale Pohoda, ktorý moja univerzita zastrešuje. Hlavným cieľom projektu bolo separovať odpad a znížiť tak dopad festivalu na planétu. A hoci prichádzať do styku s odpadom druhých nemusí byť každému po chuti, mňa k tomu niečo ťahalo. Na jednej strane som chcela zažiť festival z opačnej stránky a nie ako bežný návštevník, na druhej som chcela prispieť aspoň k nejakej zmene v oblasti životného prostredia.
V tomto bode musím podotknúť, že som dlho nevnímala, ako zle sa voči životnému prostrediu sama správam. Neuvedomovala som si všetky chyby, ktorých som sa dopúšťala na dennej báze. Vnímala som, že v posledných rokoch sa ekológia a odpad začali viac riešiť a medializovať, no bola som vnútorne presvedčená, že pre planétu robím najviac, čo môžem - separujem predsa odpad.
A s týmto mentálnym nastavením som prišla na Pohodu ako dobrovoľník, ktorý mal stráviť nasledujúce tri dni s tým, že mal ostatných poúčať o tom, ako správne separovať. Celkom irónia, však? Ukázalo sa, že aj keď som absolvovala prednášku o separovaní, aj keď som si prečítala všetko možné o tom, ktorý odpad kam patrí a ktorá značka čo znamená, nebolo možné si také veľké množstvo informácií zapamätať za pár hodín. Veľakrát sa potom stalo, že ma usmerňovali práve návštevníci festivalu, ktorí za mnou prišli do stánku vyhodiť svoj odpad do kontajnerov. Práve vďaka tomu som však mala príležitosť naučiť sa niečo nové. Asi najviac oceňujem, že ma to tak nejak nakoplo k tomu, aby som sa začala viac zaujímať o proces triedenia a aby som napravila chyby, ktoré som predtým robila.
Projekt mal aj svoje zápory, bol to asi najnáročnejší víkend, aký som dovtedy zažila, či už po fyzickej alebo psychickej stránke. Nedokážem ho však vnímať negatívne, pretože to bola skúsenosť, ktorá prispela k môjmu záujmu o zníženie množstva odpadu, ktorý produkujem. Približne polrok po tomto zážitku sa veľa v mojom zmýšľaní nezmenilo a jediné, čo som viac skúmala boli separovacie značky na produktoch. Postupne som však začala venovať viac pozornosti bezobalovým obchodom, lokálnym značkám a samotnému konceptu zerowaste. A pochopila som, že planéte nepomôžem separovaním odpadu. Je to jednoducho málo, hoci stále lepšie ako nerobiť nič.
V decembri som si urobila menší experiment a snažila som sa počas toho mesiaca obmedziť množstvo vypitej vody, ktorú sme dovtedy kupovali v plastových fľašiach. Za deň vypijem približne 1,5 až 2 litre minerálnej vody (minimálne jednu fľašu za deň), preto plastové fľaše boli prvá vec, ktorú som potrebovala vo svojom živote zmeniť. Z každej vypitej fľaše som si odložila vrchnáčik a na konci decembra som ich spočítala. Budem úprimná, bola som zdesená. Napočítala som 15 plastových vrchnáčikov, čo je asi polovica plastových fliaš, ktoré za klasický mesiac bežne spotrebujem a vyhodím do plastov. To, že som sa snažila obmedziť minerálnu vodu v plastových fľašiach spravilo síce nejakú zmenu, ale tá zmena bola malá.
To bol aj moment, kedy som si povedala, že stačilo. Nový rok sa mi spája s novými zvykmi a cieľmi. A tento rok som si dala za cieľ znížiť množstvo odpadu, ktoré zbytočne tvorím a pritom nemusím. Začalo to plastovými fľašami. Od nového roka som si nekúpila ani jednu plastovú fľašu a jedinú výnimku som urobila na koncerte, kde som si nemohla vziať vlastnú fľašu. Moja výzva pokračovala používaním bambusovej kefky, bavlnených odličovacích tampónikov, menštruačného kalíšku, tuhého mydla, tuhého šampónu, včelobalov a tu tento zoznam ani zďaleka nekončí. Tieto zmeny som zavádzala do svojho života postupne, mesiac po mesiaci. Už nemám pocit, že robím pre planétu všetko, čo môžem, skôr práve naopak, stále pre ňu nerobím dosť - to ale asi k snahe o zerowaste patrí. Som však šťastná, že som sa na situáciu začala pozerať z lepšieho uhla a začala som si uvedomovať všetky svoje chyby - a teraz je čas na to, aby som ich začala postupne naprávať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára