O príbehoch

    Odjakživa som milovala príbehy. To ma dostalo aj k blogovaniu. A práve láska k príbehom ma k blogu privedie vždy späť.

    Aby som bola úprimná, už skoro vôbec nepíšem. Ani príbehy, ani poviedky, dokonca ani básničky. Moja myseľ však tvoriť neprestáva. Príbehy ma stále vedia pohltiť do svojho života tak veľmi, že sa neviem na nič iné sústrediť. V takých okamihoch sa vraciam k svojej starej tvorbe, dokončenej alebo rozpísanej. A prekvapuje ma, že ma pri jej čítaní zaplavuje hrdosť miesto hanby. Ruka v ruke príde s výčitkami svedomia. Pretože už netvorím. 

    Nápady ku mne prichádzajú väčšinou neskoro večer, v posteli. Niekedy kvôli nim nedokážem zaspať niekoľko hodín. Poviem si, že si tento nápad zapamätám, zapíšem. Tri dni si toto v mysli opakujem, až naň nakoniec v hmle povinností pozabudnem. A keď si konečne nájdem čas na písanie, hľadí na mňa z obrazovky iba biela stránka. V hlave mám mútno.

    Zväčša mi napadajú iba útržky nápadov, ktoré sú dobré, ale keď ich zlepím dokopy, nedávajú zmysel. Aj preto je názov tohto blogu taký výstižný. Pôvodne som tu nechcela zverejňovať nič zo svojej tvorby, pretože som si myslela, že toto obdobie už skončilo a nevráti sa. Ale nie.

    Tvorenie je nezameniteľnou súčasťou mňa. Aj keď nečítam knihy, aj keď nepíšem príbehy. Často sa cítim, akoby som ja bola hlavnou postavou nejakého príbehu. Ak to tak je, zároveň často preklínam jeho autora. S prepáčením. 

    Je ťažké popísať, čo pre mňa tvorenie znamená. Keď mi napadne nová myšlienka, srdce sa mi rozbúši a nevnímam nič iné okolo seba. Nepotrebujem jesť, piť, spať. Držím v ruke túto myšlienku, obzerám si ju medzi prstami, otáčam ju. Leskne sa a fascinuje ma. Túžim ju preskúmať, zistiť, čo sa v nej skrýva. Srdce mi napĺňa nekonečná radosť. 

    Podobné pocity zažívam, keď prvýkrát čítam úžasnú knihu alebo úžasný film/seriál. Neexistuje v tom momente nič iné, žiadne starosti, iba príbeh, ktorý prežívam spolu s postavami. Pozorujem ich a súčasne som na ich mieste, prežívam všetko, čo aj oni. Veľakrát si želám, aby som dokázala vymazať svoje spomienky a zažila ten úplne prvý pocit pri čítaní alebo pozeraní niečoho. Je to niečo magické. 

    Preto sa príbehov nikdy nebudem môcť vzdať. Napĺňajú ma radosťou, nekonečnosťou a možnosťami. A vždy ma budú priťahovať, nech sa od nich akokoľvek vzdialim.  

    Tento článok je taký zlepenec mojich myšlienok. Stále sa hľadám v živote a moja kreativita hľadá svoju podobu spolu so mnou. A to je v poriadku.

 

 - Luna