V zhone života

Ako by som to zhrnula. Nemám už viac prehľad o čase. Pretáčam stránky v kalendári, týždeň za týždňom, až kým nezistím, že tam už nie sú žiadne ďalšie na pretočenie. A hovorím si, doriti.

Aby som bola úprimná, prvú polovicu roka 2017 si ani neviem poriadne vybaviť. Keby mi niekto pripomenul jednotlivé udalosti, ktoré sa vtedy udiali, pozerala by som na neho ako na zjavenie. Švajčiarsko? Starý blog? Leto? A vôbec, tretí ročník? Všetko je to akési zahmlené, ako keby sa to udialo roky dozadu.

Stužková, alebo skôr "ako prísť o nervy za veľmi krátky čas", dopadla nad moje očakávania. Užila som si ju, bola to zábava, iba trvala prikrátko. Celkom obrat, keď si spomeniem na to, že v prvom ročníku som bola pevne rozhodnutá nejsť tam. Veci sa menia.

Nasledovali dozvuky. A s nimi ďalšie hádky a nedorozumenia. Skúšanie alkoholu. Ničenie starých zásad. A viete čo? Bol to naozaj skvelý pocit. Oslobodzujúci.

Teraz stojím pred mnohým rozhodnutiami. Výber vysokej školy, maturita, prijímačky. Kam so životom ďalej. Často premýšľam, kde o ten polrok budem. S ktorými ľuďmi zostanem v kontakte a s ktorými už nikdy neprehovorím. A mám strach. Strach, že sa zle rozhodnem. Strach, že to nedopadne podľa mojich predstáv. Strach, že stratím niektorých ľudí. Lebo štyri roky nie sú zárukou priateľstva. Snaha je.

Na druhú stranu, chcem začať od začiatku. Uzavrieť túto kapitolu, nechať ju za sebou a otvoriť novú, úplne čistú a tentoraz to nepokaziť. Zbaviť sa zlých zvykov a zamerať sa na pozitívne veci. Nie na to, čo som stratila. Na to, čo môžem získať. Objavovať. Neváhať. Postaviť sa strachu. Konať.

To znie ako dobré predsavzatie, nie?

Luna

Komentáre